Svámí Vivékánanda

Svámí Vivékánanda (1863-1902), vlastným menom Narendranáth Datta, sa narodil v Kalkate, v zámožnej rodine Višvanátha Datty a prežil bezstarostné detstvo. Od detských rokov vynikal nezvyčajnou pamäťou a prekypujúcou energiou. Ako osemnásťročný sa stretol poprvýkrát s Rámakrišnom, v chráme bohyne Kálí. Neskôr sa stal jeho učeníkom a po jeho smrti (1886) putoval ako túlavý mních po Indii, kedy spoznal chudobu a utrpenie Indov. V júli 1893 reprezentoval už ako Svámí Vivékánanda, "blažený v schopnosti rozlišovania pravdy od klamu", svoju krajinu pred náboženským parlamentom v Chicagu. Jeho vystúpenie zožalo veľký ohlas a započalo jeho verejnú duchovnú činnosť. Okrem verejných vystúpení viedol aj skupinu svojich verných stúpencov, z ktorých sa neskôr stali pokračovatelia jeho duchovného učenia. V roku 1897 sa vrátil do Indie. Na svojich cestách pre ňu vydobyl hlboký rešpekt a porozumenie a stal sa jej prvým vyslancom v západnom svete. V Indii podnecoval národné obrodenie, ktoré bolo o päťdesiat rokov neskôr zavŕšené vyhlásením jej samostatnosti. V rokoch 1899-1900 absolvoval druhú cestu do Ameriky a Európy, po návrate z nej sa pre zhoršujúci sa zdravotný stav  stiahol z verejného života.